“
Zarazila som sa nad porovnaním, ale nechcela som to vzdať tak ľahko bez boja. Vzala som si z misy krásne červené jablko a zahryzla doň. Potom som ho položila pred neho na stôl.
- Čo vidíš, Fabián?
- Joj, Lea, nie! Prosím ťa, len dnes nie. Som strašne unavený.
- Schválne, Fabián, čo vidíš? Povedz mi, prosím ťa, čo vidíš, a čestné pionierske, že ti potom dám pokoj.
- Čestné pionierske? Existuje to ešte vôbec?
- Tak skautské, však z toho sa nestrieľa. Čo vidíš, Fabián?
- Hrušku na maškarnom plese.
- Fabián, prestaň! Myslím to vážne.
- Jablko, Lea, je to dohryzené červené jablko.
- Dohryzené? A kde, prosím ťa? Ja nijaké dohryzené jablko nevidím.
- A toto je potom čo? - otočil smerom ku mne mojím krásnym zdravým chrupom označené jablko.
- Neotáčaj to jablko, pokazíš tým hru.
- Lea, povedz mi, prosím ťa, o čo ti ide, lebo začínam strácať trpezlivosť.
- Ty vidíš svoju stranu jablka, ja vidím svoju. K tomu, aby som videla tú tvoju polovicu, musím sa k tebe prejsť.
- Prečo? Nestačí, keď to porazené jablko otočím?
- Bože môj zlatý, veď je to jedno. Čo ešte stále nechápeš? Vidíš daný problém zo svojho uhla pohľadu. Je to ten istý problém, ale vďaka preitým skúsenostiam mám eodlišné názory. Ja ti vôbec nemusím veriť, že tvoja polovica jablka je ohryzená či zhnitá, ak sa nepovznesiem nad tým všetkým. Samozrejme, platí to aj o tebe, vôbec mi nemusíš veriť, že existuje nepoškodená strana jablka, kým sa sám o tom nepresvedčíš.
”
”